reklama

Krajiny bez domova - Abcházko, Osetsko

Sú krajiny, ktoré vlastne nemajú domov. Ktoré málokto pozná. A pritom sú nedotknuté turizmom a skrývajú nekonečnú krásu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Poznáte to, keď idete von s kamošom na jednu malú desinu a potom ráno čakáte na Kebab pod Manderlákom. My sme taký jeden večer mali s Borisom. Vychutnávame si Kebab a pozorujeme spiaceho bezdomovca. Vravíme si, že je smutné, že sú ľudia bez domova, ale horšie je, že sú cele národy bez domova. Ako Abcházsko, Osetsko. Vravím, tam musíme ísť.

Na druhý deň sa ráno o tretej poobede zobudím a Boris mi píše, že našiel lacné letenky do Moskvy, odtiaľ do Soči. Vravím si, výborný nápad. A tak sme o mesiac sedeli v lietadle do Moskvy. Klasicky, na bratislavskom letisku dve plzničky u našej kamošky v novinovom stánku. Po prílete do Moskvy sme mali menšie problémy. Boris mal hodinový pohovor s agentom FSB, ktorý nevedel pochopiť, ako niekto môže byť za posledný rok na dovolenke v Iráne a Afganistane a práve sa chystá na ďalšiu zaslúženú dovolenku do Osetska a Abcházska.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Stretli sme sa ešte v ten večer s Borisovým kamošom, čo žije v Moskve, išli do McDonaldu na pivo, pozreli si metro, ktoré má niektoré stanice krajšie než naše národne divadlo a šli spať.

Obrázok blogu

Na druhý deň sme po krátkom lete dorazili do Soči.Soči, mesto olympiády, opustené mesto so zábavným parkom. Na toto mesto sme si dali 2 dni. Je to presne o 2 dni viac ako potrebujete. Je to podobné miesto ako Petržalka, len má more.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

O 2 dni začal konečne ten pravý výlet: Abcházsko. To je taká krajina nikoho. Niečo ako východná Ukrajina, len to patrí Gruzínsku, ale de facto to patrí Rusku. Abcházsko ma jedno z najkrajších pobreží Čierneho mora.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno sme v Soči sadli na MHD a vydali sa ku hraniciam. Ako vždy prechod cez hranice nebol ľahký. Hneď si nás zobrali do kancelárie vedľa. Ono to je celkom fajn pocit keď vás zoberú policajti v krajine, ktorá vlastne ani neexistuje. Po otázkach kde bývame, či pašujeme drogy a aké drogy, nás pustili. Chalan jedným prstom vyplnil A4 Wordu.

Obrázok blogu

Po hodinke sme už boli vo vysnívanom Abcházsku. Hneď na hraniciach nás odchytil domáci. Teda, Rus, žijúci v Abcházsku. Klasika, či nepotrebujeme odviezť a podobne. Pýtam sa ho, koľko za celý deň vozenia? Chalan že 50 evri. Vyjednali sme to na 40, však hádam sa nedáme ošklbať. A už sme pekne sedeli v autíčku a dávali si tour de Abkhazia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začali sme komunistickou stavbou ROH hneď pri mori.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po prehliadke betónu a panelu, tak ako toperfektne Rusi vedeli, sme sa vydali smerom k jazeru Ritsa. Pri tomto jazere mal chatu Stalin. Hádam keď tam mal chatu Stalin, tak to nebude až také zle.

Cestou sme sa zastavili u známeho nášho vodiča a pili vodku z rohov nejakého zvieraťa. Toto sú presne momenty, kvôli ktorým nechodíme na dovolenku do Bibione. Po chvíľke sme sa zastavili u domácich vyskúšať si národný kroj. Strašne nám to seklo. Už som len čakal, kedy sa ozve v pozadí hlas zo Smotánky: Lubo ma na sebe oblečené kožené sako značky pííííp za 20 rubľov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Potom sme sa už dostali k jazeru. Je hlboko v horách. Úplne prekrásne. Celé sme si ho obišli na aute, aj sme zazreli Stalinovu chatku.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po tomto celodennom zážitku sme došli do hotela do hlavného mesta Suchumi- mesta duchov.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Mesto, ktoré ešte 20 rokov po vojne vyzerá ako keby tá vojna bola včera. Najväčšia celovečerná zabáva je zaparkovať starý meďák dovezený z Ruska na nábrežie a tváriť sa dôležito. Za večer sme takýchto mercedesov, Audi 100, a bavorákov, narátali asi 50. Ubytovali sme sa v hoteli v centre. Ľahli do postele v izbe, pripomínajúcej izbu pionierskeho tábora na Počúvadle a šli spať. Ráno sme šli na raňajky. Miestnosť pre 100 ľudí. 5 kuchárok, ktoré mi hrozne pripomínali kuchárky zo základky, umastené v bielom plašti. V celej tej miestnosti sme boli len my dvaja a 10 zapnutých TV s hlavnými správami, kde práve bežalo, ako Ukrajinci zákerne útočia na ruských občanov.

Po raňajkách volačky nášmu novému abcházskemu kamošovi, nášmu šoférovi. Pozreli sme si mesto, okolie, lokálny pivovar, dali výstup na kopec a následne bývalé kúpele. Všetko to boli najkrajšie destinácie Sovietskeho zväzu, ale bohužiaľ už 20 rokov chátrajú. Abcházsko je krajina, ktorá žije len z ruských dotácií a teda sa tu nič nedeje. Príroda je prekrásna, ľudia milí, ale nie je to krajina, kde chcete žiť. Cestou späť nás náš nový kamoš zobral domov za rodinou. Strávili sme pol dňa s jeho svokrom, ženou a dvoma deťmi. Pili abcházske víno a vodku, proste Abkhazian style. Večer sme boli späť v Soči.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ráno sme nasadli do vlaku, smerom do Vladikavkazu, hlavného mesta severného Osetska. Vlak bol úplne rovnaký ako ten, čo ide cez transibírsku magistrálu. Prvé hodiny to bol super zážitok. Vo vozni mate vlastnú babušku, ktoré sa o vás stará, kúpite u nej všetko. Každých 8 hodín niekde zastaví na 1 hodinu a vy môžete ísť na nákup alebo pozrieť mesto. Ale pochopili sme, že to až taká sranda nie je. Sedíte vo vlaku, vonku samé brezy a v kupé len pijete piváče alebo výborný dagestanský koňak. Mimochodom, najlepší koňak na svete. Po 24 hodinách sme konečne dorazili do Severného Osetstka. Severné Osetsko je ruská časť Osetska. Krajina ktorá ma rovnaký príbeh ako Abcházsko, avšak má ešte veľa historických krívd od čias Stalina. Taktiež je to oblasť, kde žiju hlavne ortodoxní kresťania, ale už tu žije aj nemalé množstvo moslimov.

Hneď ako sme vystúpili z vlaku, sme si odchytili prvého taxikára Ivana. Odviezol nás na hotel v centre. Večer sme chceli spoznať mesto, ale zistili sme, že nie je čo. Betónové komunistické mesto. Ešte pred pár rokmi tu bol teroristický útok. Ako to býva - v tržnici. Pomotali sme sa po meste a išli spať. Ráno sme zavolali nášho Ivana a dohodli sme sa, že nás zoberie pozrieť hory, prírodu a okolie.

Zobral nás 3 hodiny autom od mesta smerom do hôr. Ladou tri hodiny po horskej ceste. Do dediny menom Dargavs - Mesto mŕtvych. Bol to úžasný zážitok. Miesto, kde počas moru nechávali ľudí zomierať v oblečení a spolu s osobnými vecami. V strede Kaukazu, medzi Severným a Južným Osetskom. Tieto veci a ľudské pozostatky je vidno dodnes.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Cestou späť sme si pozreli jedno priemyselné mesto v strede Kaukazu a išli sme našou ladičkou späť do Vladika. Večer už sme ostali na izbe a dohodli sme sa s Ivanom, že nás na druhý deň zoberie do Ingušska a cestou sa zastavíme v Beslane.

Keď sme išli do Beslanu, mala to byť len zastávka po ceste. Ale bol to jeden z najväčších emocionálnych zážitkov za poslednú dobu. Škola rozstrieľaná teroristami a zlým zásahom ruskej armády. Na pohraničí kresťanov a moslimov. Pomsta za pomstu za pomstu. To sa slovami ťažko opisuje a vlastne ani sa to nedá.

 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Z Beslanu sme sa už chceli dostať do Ingušského hlavného mestas Nazrane. To už je pravé schmutzig moslimské mesto. Kde keď prídete s batohom na chrbte, kukajú na vás jak surikata v bratislavskej ZOO. To je presne to naše. Kde sa konečne cítime doma. Kde si to užívame. Kde je náš cieľ. Zasľúbená zem.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Môj Insta: instagram.com/lubola

 

Lubo Lajos

Lubo Lajos

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Trosku cestovatel, trosku marketer. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu