reklama

Moskva – Vladivostok Stopom (9000km za 8 dni) – kde samotná cesta je cieľ

Volám sa Lubo. A mám takého kamoša, ktorý sa volá Boris. Keď sme pred pol rokom stopovali v Čečensku, tak sme stretli sme úžasných ľudí s rôznymi príbehmi a auto nám vždy zastalo do 5 minút. Tak sme si to zopakovali - cez Sibír.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (29)

Trošku sme sa báli, či nás zase nezdržia hodinu na hranici, ako minule. Ale pre tento prípad sme si vybavili druhé, krásne nové čisté pasy. Lebo naposledy, keď listovali v našich pasoch, tak musel prísť agent FSB a trošku si pokecať. Pánko na hranici: Vidím, že ste boli v Iráne, čo ste tam robili? A my: Turistika. Pánko sa pýta ďalej: Vidím, že ste boli v Afganistane. A naša odpoveď: Turistika. A aký je váš cieľ cesty v Rusku? Čečensko a Dagestan, turistika. Pánko nahodí výraz ako novorodenec na fľašu mlieka a dáva poslednú otázku: Kde ste sa naučili po rusky? Odpoveď: Doma zo zábavy. Pánko podvihol druhé obočie a už len povedal: Počkajte chvíľku tu, zavolám kolegu. Agent FSB. A tak si s ním Boris polhoďku pokecal, a bolo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Náš príchod do Ruska sme oslávili domácou slivovicou v plastovom pollitráku. Zhodou okolností bol vedľa slovenský študent, ktorý šiel študovať do Moskvy. Tak sme celú pollitrovku slávnostne dali dole, a hor sa do hotela a do mesta. Keďže som hotel bookoval ja, tak Borisa neprekvapilo, že nemal okno. Majiteľa hotela sme nevideli, ale máme predstavu ako vyzeral.

Obrázok blogu

Prišli sme na hotel a na chvíľu sme si ľahli s tým, že pôjdeme ešte von. CVAK. Zobudili sme sa o 7:00 na raňajky. Moskva je asi večer pekná, ale necháme to nabudúce. Raňajky boli kozmické. Kocky praženice, ktoré mali len príchuť vajíčka, šunka bez mäsa, že by aj Babiš závidel, ako sa to dá, džúsy – zafarbená voda. Po takýchto skvelých raňajkách sme sa konečne vydali stopovať. Však v Rusku je to ľahké. Prišli sme na okraj mesta, postavili sa pod tabuľu s nápisom koniec Moskvy a išli na to. Taktika je jasná, mať slovenskú vlajku, s ktorou mávame, aby videli, že sme cudzinci. Marketing je dôležitý.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Čakáme hoďku, čakáme dve, čakáme tri - a nič. Nezačína to dobre. Už prichádzajú úvahy, že za tie tri týždne, čo máme dovolenku, by sme sa mohli dostať aspoň po Bajkal. To je smiešnych 5000 km. Nálada upadá. Po pár hodinách sme sadli na batohy, otvorili jednu z fľašiek dagestanského koňaku (Ararat a Henessy sú oproti tomuto zubná pasta) a dali si po poháriku. Teda bolo ich trošku viacej. Postavili sme sa a už len mechanicky zdvihli ruku a vuala, zastavilo auto. Náš obľúbený Žiguli. Máme pravidlo – berieme všetko, čo ide naším smerom. Vnútri mladý chalan, Dagestanec alebo Čečenec. Povedal, kam ide a my sadáme (50 km). Celú cestu neprehovoril, a ako pravý moslim sa ani nechcel fotiť. Vystúpili sme po hoďke a o 14:00 sme mali za sebou krásnych 50 km. Po hoďke nám zastavili bratia Arménci, Miguel a jeho brat. (Mama pozerala za mlada argentínske telenovely). Chalani celú cestu kecali, pýtali sa, zastavili sme sa v ich predajni plyšových macíkov, vysvetľovali nám, že tieto bieloruské sú najlepšie a samozrejme sa vypytovali aj na schengenské víza. Na všetko DA, DA, DA. Tiež nás odviezli 50 km.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už bolo 16:00 a zatiaľ sme mali výsledky ako Sieť vo voľbách. Ale nádej umiera posledná a hlavne, čo iné nám ostávalo. Tak sme znovu otvorili fľašku nášho dagestanského koňačiku a len tak sme si dali na chuť. Päťkrát.
Stopujeme, stopujeme a naraz pozerám, že za mnou stojí kamión na blikačkách a celkom blízko. Bežíme k nemu a chalanisko, že ide do Ekaterinburgu, ale zoberie nás 400 km. Nasadáme, 400 km je mega. V kamióne veľa miesta, čistý luxus. Kecáme, pozeráme, a však ten Ekaterinburg je dosť ďaleko, však on je na východe, trošku na severe, ale kvázi po ceste. Však to je cez 1700 km. Vravíme, nezoberieš nás aj tam, a chalanisko, že veľmi rád. Prvú noc sme ťahali ako draci, opravovali defekt na kamióne, išli cestami, ktoré ani cestami neboli. A zastavili sme nad ránom v nejakom mieste na prvú výkladku, tu sme si dali šlofíka 3 hoďky, ráno nám týpek urobil kávičku a zjedli sme proteínovú tyčinku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Ďalší deň až do noci zase v kamióne, cez deň sem tam power nap a večer sme dorazili na ďalšiu výkladku. Vykladali sme autodiely VW z Prahy a Bratislavy. Ako správni závozníci sme to vyložili my. Po ceste sme samozrejme vedeli celý jeho príbeh, čo robí ktorá dcéra, že je vicemajster Tatarstanu v kamiónovaní a vypočuli sme si národnú pesničku vo verziách od metalu po techno. (Stále ta istá.)

V noci sme si dali Uberom sightseeing v Ekaterinburgu a nad ránom sme začali stopovať vedľa stánku s jedlom a pivom. Zase tri hodiny nič nezastavilo, až Boris ukecal dvoch mladých taxikárov, ktorí robili v jadrovej elektrárni, nech nás kus zoberú. Potom sme stopli týpka v najnovšom Mercedese a ten nás zobral 400 km. Ja som to vzadu úspešne prespal a asi mu aj trošku oslintal kožené sedadlá, keď som spal na zubára. Takýmito drobnými jazdami sme sa večer o 1:00 dostali do Omsku. Poslednú jazdu nám dal super chalanisko Denis, ktorý nám daroval aj cédrové semiačka. (Dodnes ich doma chrúmem.)

Prešli sme skoro 1000 km za deň. V Omsku sme prespali u couch surfera, ráno trošku pozreli mesto, urobili menší nákup a vyrazili sme. V Omsku sa všetko volá po Dostojevskom, keďže tam bol vo väzení vo vyhnanstve. Možno sa u nás sa bude volať justičák po Piťovi. 

Obrázok blogu

Stopujeme si tak ráno pred Omskom, vlajka zavesená a naraz pozerám že tento kamión má nejakú známu značku. Čech. Mávame vlajkami a chalan konečne zastal. Nasadáme, chalan neverí, že stretol dvoch Slovákov. Hľadel ako Kaliňák na otázku novinára. Vypočuli sme si celý album Kabáta, zobral nás „iba“ 300 km, lebo na rozdiel od Rusov, on má povinné zastávky.

Obrázok blogu

Následne nás vzala milá rodinka, ktorá išla na hory. Kazach na pumpe, ktorý rozprával ako dobre bolo, keď boli sovieti, (vlastne ako každý) až sme sa dostali 400 km pred Novosibirsk. Tu sme strávili tak dve - tri hoďky a nič.

Zrazu prišli dva džípy, a išli len na malú potrebu. Jeden z nich to tam organizoval, ale bol očividne trosku podgurážený. Boris zbehol za nim, že kam idú a oni, že Novosibirsk, a že či nás nezoberú, a že hej. Z chalaniska sa vykľul účtovník FSB, podplukovník, v aute sme pili vodku ako vodu a zapíjali pivom. Mal vlastného šoféra a druhy džíp bol jeho otec s rodinou. Boli na poľovačke. Nedávno sa vrátil z misie v Sýrii a Iráne, po ceste nám povedali pár vecí o Ukrajine, ktoré asi veľmi verejné nie sú. Vravíme mu, že chceme ísť potom do USA, a on, že tu neďaleko sú jadrové hlavice, za 30 minút ste v USA. Pýta sa nás - a nožík aspoň máte? Boris vytiahne trojeurový otvárací nožíček z Lidla. Chalan si ho zoberie, pozrie naň, otvorí okno a vyhodí ho von. Bľjaď, toto nie je nožík! A daroval Borisovi ruskú vojenskú kudlu. Zobral nás domov spať, do peknej drevenice, kde nás ráno veľmi sporo oblečený zobudil a dal nám na raňajky koňak. Potom prišiel pre nás Denis, chalanisko, ktorý nás zobral pred dvoma dňami a býval v Novosibirsku, pretože Boris si u neho zabudol slnečné okuliare (červené z Pohody 2013). Chalanisko nám poukazoval Novosibirsk, teda to jedno námestie, a hodil nás na diaľnicu.

Cely deň to vyzeralo nemastne-neslane. Ťažko sa nám chytali stopy, ale vždy sa nám podarilo chytiť menší 100 až 200 km stop s niekým zaujímavým. Ku koncu nás zobral chalanisko, ktorého dcéra študovala v Česku, veľmi prijemný chalan, poukazoval nám aj okolie, porozprával o Altaji, aký je super a zobral nás prvýkrát do hotela v Krasnoyarsku. Večeru sme si dali v reštike s vypchatými medveďmi, pretože mať vypchaté medvede v krčme, je predsa cool.

 


 

Obrázok blogu

Tu sme sa po prvýkrát osprchovali a zoškriabali zo seba špinu. Na druhy deň sme sa konečne lepšie vyspatí vrhli stopovať. Chytili sme menšie stopy, prechádzali cez nekonečne brezy, a pri močení sa nám podarilo nájsť aj marihuanové pole. Nakoniec sme sa dostali do neznámej dediny. Klasicky sme chceli privolať boha stopovania tým, že sme si dali par pohárikov dagestanského koňaku. Stáli sme tak na zastávke a po hodine sa zjavil minivan s dvoma týpkami, starými ako my. Jeden vojak a jeden policajt. Ešteže som si na pamiatku zobral jedno steblo trávy do ruksaka, od čoho smrdelo celé auto.

Chalani, že idú za Bajkal (1500 km), deň noc. Ukázali nám, ako sa dá vzadu úplne sklopiť úplne sedadlo a povedali, napite sa a choďte spať. To sme urobili, chalani cely deň a celu noc šoférovali, priemerná rýchlosť 150km/h čo na ruských cestách je fyzikálne až nemožne. Na druhy deň sme došli na Bajkal a chalani vravia, zem bývajú len 400km od Bajkalu v živote sa tam nekúpali. Tak vravíme tak poďme. Tak sme si dali nahí Bajkal s našimi novými kam ôsmi, studena voda jak na Sibíri (vlastne to bolo na Sibíri) a dali sme si s nimi ešte v rastie obed, kde nám dali Zlatého Bažanta. Proste chloptať Bažanta s výhľadom na Bajkal, to musíš zažiť.

 

Obrázok blogu

Chalani nás zobrali až za Bajkal, kde zžijú ruskí aziati, Ulan-Ude. Domáci nás zobral za mesto a tam sme síl stopovať. Zatiaľ sme si dali sušenú rybu z Bajkalu pekne pri ceste na zemi – sibírsky Fine Dining. Ako salta poslúžili konopne lístky zo "žatvy" spred 2 dni.

 

Obrázok blogu

Celkom rýchlo nám zastavil kamión. Veľmi prijemný chalanisko a že ide do Khabarovska. Kukneme na mapu a že 2600km. Tomuto se rika v češtine stesticko. Pre porovnanie to je ako z Bratislavy do Madridu. Prvú noc nás vysadil v kaviarni, že ide spať a my sme sa vyspali pekne pri káve. Teda ja, Boris tam chytil Edge. Druhu noc chalan išiel nonstop až do rana, čo bolo super, lebo sme sa pekne vyspali v kamióne. Teda v rámci možnosti. Po ceste sme jedli sasliky od Babusiek, keckali sme o všetko možnom. Kamión bol celkom ľahký, keďže niesol kinder vajíčka z Moskvy. O 7 ráno sme boli v Khabarovsku. Už len 800km a sme tam. V Našom vysnívanom Vladivostoku. Keďže nám takto išla karta, tak sme sa rozhodli že budeme pokračovať v nasej ceste v USA, kúpili sme si letenky do LA a prenajali dodavku z LA do NYC. Veľmi malými stopmi sme sa síce približovali, ale vôbec nie nejak slávne. Zobral nás aj nafetovaný Alex, ktorý celu cestu kukal do zadu, rozprával o Hamšíkovi a šiel v protismere. O 18 00 to na pol ceste nevyzeralo vôbec slávne. Zobral nás jeden stop, kde v aute už jeden stopár sedel, Poliak, ktorý už 3 mesiace stopuje po Rusku a bez peňazí. 3 mesiace bez hotela. Chalan dal level vyššie ako my. Pokecali sme, rozlúčili sa a podarilo sa nám stopnúť veľkopodnikateľa z Khabarovska, ktorý na víkend si odskočil do druhého mesta (800km). Niečo ako Bratislavčan do Modry. Rozprával že bol na stretávke zo strednej a polovica mužov už mŕtva. Divoké ruské 90te roky. Vojna v Čečensku, únosy, drogy. Chalan nás v noci hodil na hotel, ktorý bol klasicky katastrofálny ale mali sme nenormálnu radosť že sme to dali. Ako malé diéta čo prvý krát chodí. Ešte sme deň boli vo Vladivostoku, ale už len tak sa prechádzali a nič nerobili. Už sme boli v cieli. Dali sme nemožne. Videli toľko briez, koľko na Slovensku ani neni. Dali sme 1200 km denne stopom.

Rusko nemôžeš pochopiť Rusku môžeš len uveriť. Počas cesty sme zistili že u polovici lodi chyba pud sebazáchovy, že život tu nemá veľkú cenu. Kamenistí idu 52 hodín bez spánku, cestári robia cestu v noci bez osvetlenia, v strede cesty in the middle of nowhere keď stopuješ tak preletí nad tebou Suchoj stíhačka, Babusky z 19teho storočia, cely deň predávajú za par rubľov semiačka, Putin tu je poloboh. Keď si tam, v pravom Rusku (nie Moskva alebo Sta Peterburg), tak nechápeš ako títo ľudia mohli byt prví vo vesmíre.

 

Môj Insta instagram.com/lubola


 

 

Lubo Lajos

Lubo Lajos

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Trosku cestovatel, trosku marketer. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu